Výška: 5897 m
Lokalita: Ekvádor
Prvý výstup: 1872
|
Výška: 6310 m
Lokalita: Ekvádor
Prvý výstup: 1880
|
Výška: 5700 m
Lokalita: Mexiko
Prvý výstup: 1848
|
|
Správa o priebehu expedície
Už v aktualitách písaných počas expedície bola popisovaná trasa a úspechy účastníkov pri plnení hlavných cieľov expedície. Preto by som sa v tejto správe chcel sústrediť na taký popis priebehu, aby mal čitateľ ucelený prehľad o týchto viac ako piatich týždňoch cestovania po Ekvádore, Guatemale a Mexiku.
Dňa 2.6. odlieta štvorčlenná expedícia z Viedne leteckou spoločnosťou Iberia a po prenocovaní v Madride prilieta 3.6. do hlavného mesta Ekvádoru - Quita. Krátko by som sa chcel zmieniť o Ekvádore, nakoľko to je pre nás dosť exotická krajina. Aj keď Ekvádor pretína rovník, jeho prevažne hornaté územie nemá typické rovníkové podnebie. Ekvádor sa rozprestiera po obidvoch stranách pohoria Andy a siaha od Tichého oceánu až po Amazónsku nížinu. Štátu patria aj ostrovy Galapágy vzdialené od kontinentu 1100 km v Tichom oceáne. Krajina sa delí na tri oblasti: pobrežie /Costa/, Andská vysočina /Sierra/ a Amazónska nížina /Oriente/. Pásmo Ánd sa týči do výšky až 6000 m.
Z Quita odchádzame hneď po prílete do mestečka Otavalo, kde môžeme na druhý deň, teda v sobotu, obdivovať najväčší indiánsky trh v krajine. Je tu množstvo domorodých výrobkov od kobercov a prikrývok cez figúrky zo vzácneho dreva a kameňa. Je tu samozrejme aj ovocie a rôzne poľnohospodárske produkty. My sme sem však neprišli za nákupmi, ale absolvovať prvú aklimatizačnú túru na jeden zo štvortisícových vrcholov. Voľba padla na sopku Imbabura s výškou 4621 m n.m. a tak sa ešte v sobotu poobede presúvame do mestečka Ibarra a ďalej do dediny La Esperanza.
Nasledujúci deň t.j. 5.6. nás auto vyváža približne o 300 výškových metrov vyššie asi do výšky 3000 m n.m. Odtiaľ už šliapeme údolím do sedla a potom ostrým a ku koncu aj exponovaným skalným hrebeňom na vrchol. Keďže je tu vlhká a pomerne teplá klíma, celá sopka pripomína veľkú skalku. Všade vidíme rásť farebné skalničky, no na fotenie nieje vhodné počasie, pretože prší a je hustá hmla. Na vrchol nám výstup trval štyri hodiny. Pri zostupe berieme zo sebou Vlada Dada, ktorý kvôli zdravotným problémom nevyšiel až hore. Večer potom rozoberáme situáciu s tým, že pôvodne plánovaná aklimatizácia len na jednej štvortisícovke nestačí a budeme musieť vystúpiť ešte na jednu, nakoľko nás všetkých bolia hlavy a vyskytli sa aj iné zdravotné problémy spojené s výškou.
Nasledujúce dva dni odpočívame v Quite, ktoré je so svojou nadmorskou výškou 2800-3000 m najvyšším hlavným mestom sveta. Mylne sa uvádza bolívijské La Paz, ale hlavným mestom Bolívie je Sucre, ktoré je podstatne nižšie. Pobyt v tejto výške je tiež súčasťou našej aklimatizácie. Prezeráme si historické centrum mesta, ktoré je zaradené UNESCO-m do svetového dedičstva ľudstva. Je tu vidieť veľa ukážok starobylej architektúry španielskych dobyvateľov Ekvádoru vo veľmi zachovanom stave. V Quite sú tiež múzeá so zaujímvými zbierkami indiánskych kultúr a nesmieme obísť ani známy Mitad del Mundo - Stred Sveta. Jedná sa o udržovaný areál s pamätníkom, ktorým prechádza nultá rovnobežka - rovník, ktorý je tu naznačený čiarou na zemi. Samozrejme sme sa nad ňou rozkročili a tak sme stáli jednou nohou na severnej a druhou nohou na južnej pologuli.
Ďalší deň 8.6.-streda bol presunový. Autobusom si to mierime na juh od Quita do mestečka Machachi a ďalej do osady Aloasi, kde sa ubytovávame v zrenovovanom bývalom majeri. Všetko tu je prerobené v starom štýle. Na izbách visia sväté obrazy a v hale sú vystavené rôzne starožitné náradia a potreby.
Ráno odchádzame o 5,30 hod. Našim cieľom je ďalšia štvortisícová sopka Corazón (v slovenčine Srdce) s výškou 4786 m n. m. Začiatok výstupu tvoria strmé trávnaté svahy, kde nechávame Vlada Dada, ktorý má zasa zdravotné problémy. Neskôr nás potom nasledoval až po vrcholový hrebeň. Tráva prechádza v nepríjemnú sutinu a tak sme radi, keď sa konečne dostávame do skál vrcholového hrebeňa. Sopečná hornina je lámavá ale výhodou je, že ani mokrá sa nešmýka. Výstup je technicky náročnejší ako na Imbaburu. V závere sa nám totálne kazí počasie. Mrholí a je hustá hmla. Hrebeň nemá konca. Stále obchádzame nejaké nové a nové vežičky, no na obed sme na vrchole. Cestou naspäť sa mi neďaleko vrcholu uvoľňuje pod nohami asi 300 kg zvetraná skala a keby som sa včas nechytil rukou, tak putujem s ňou do údolia.
Večer, už na izbe v Machachi, hodnotíme našu úroveň aklimatizácie. Okrem Vlada Dada sme veľmi dobre aklimatizovaní - Corazón nám pomohol. U V.Dada to vyzerá na trvalejšie zdravotné problémy. Preto sme sa na zajtrajší deň rozhodli presunúť pod najvyššiu činnú sopku sveta Cotopaxi 5897 m.n.m .
V piatok 10.6. si najímame terénny automobil, ktorý nás berie z Machachi do Národného parku Cotopaxi. Pri vstupe do NP platíme poplatok a auto nás vyváža do výšky 4600 m n.m. Začína silno pršať. Chata José F.Ribas je v nadmorskej výške 4800 m,takže než k nej pešo prídeme, sme poriadne premočení a mokré sú aj veci v batohoch. Na šťastie sa na chate dá zakúriť a tak si až do večera sušíme veci, aby boli použiteľné na nočný výstup.
Vstávame o polnoci. O polhodinku už šliapeme všetci štyria nepríjemnou strmou sutinou k ľadovcu. V.Dado to vzdáva pár metrov nad chatou. Nám trom trvá necelú hodinku kým sa dostaneme do 5100 m n.m, kde sa začína ľadovec. Obúvame si mačky a strmými snehovo-ľadovými svahmi vystupujeme na hrebeň. Stále je tma. Kľučkujeme medzi obrovskými ľadovými vežami a prekračujeme ľadovcové trhliny. Svah sa stáva stále strmším a asi 20 minút pod vrcholom nás zastavuje hlboká trhlina a za ňou čnejúca kolmá ľadovcová stena vysoká asi 10 m. Po jej prekonaní nám už nič nebráni k dosiahnutiu vrcholu Cotopaxi, kde stojíme po siedmych hodinách lezenia v skorých ranných hodinách. Ani sa nám veriť nechce, že konečne máme pekné počasie. V diaľke vidíme náš ďalší cieľ - Chimborazo a mnoho iných vrcholov v okolí. Pohľad do krátera Cotopaxi je impozantný, i keď z neho vystupujú nie veľmi vábne voňajúce sírne výpary, ktoré zrieďujú už aj tak slabé zásoby kyslíka, ktoré sa nachádzajú v tejto nadmorskej výške. Asi po polhodine fotenia začíname zostupovať. Ľadovcovú stenu zlanovávame a potom nám už nič nebráni v ceste do údolia. Večer sa ocitáme pár desiatok kilometrov na juh od Cotopaxi v meste Ambato, ktoré bude našim východzím miestom pre výstup na najvyššiu horu Ekvádoru - Chimborazo 6310 m n.m.
V nedeľu 12.6. sa chystáme na náš ďalší výstup. Zabezpečujeme si odvoz pod Chimborazo na ďalší deň a triedime veci potrebné na výstup. V pondelok vstávame o pol siedmej ráno. Objednané auto neprišlo a tak nakoniec ideme na autobus. Nevýhodou je, že autobus nás vyhadzuje len na odbočke k chate a tak musíme šliapať na chatu Whymper do výšky 5000 m n.m s plnou záťažou pešo.
V pondelok ešte pred polnocou vstávame a presne o polnoci vyrážame na Chimborazo.Lezieme priamo na hrebeň aj keď klasická cesta vedie viac zľava. Počasie nieje najlepšie a tak asi po hodine lezenia stretávame vracajúcich sa Rakúšanov. Vlado Dado sa s nimi vracia na chatu. My traja sa ešte pod hrebeňom dostávame na ľadovec, obúvame si mačky a pokračujeme ďalej.
Hrebeň je strmý a exponovaný a tak si tu nejaká partia pred nami nechala visieť fixné laná, ktoré využívame. S rastúcou výškou sa počasie stále zhoršuje. Silný vietor nám vrhá do tváre ostré ihličky ľadu a kvôli hustej hmle vidíme len na pár metrov pred seba. Na šťastie je výstupová trasa značená vlajočkami a tak aj keď s ťažkosťami sa nakoniec dostávame na druhý najvyšší vrchol masívu Chimboraza - Veintimilla 6267 m n.m . Masív má inak 4 vrcholy. Najvyšší vrchol Whymper je len o 43 metrov vyšší, ale je jeden kilometer vzdialený a ide sa naň mierne stúpajúcou plošinou. Stále silnejúci víchor zametá tesne za nami naše stopy v snehu a my by sme sa asi z hlavného vrcholu nedokázali vrátiť. Po krátkej porade sa obraciame naspäť a aj tu máme orientačné problémy. Fixné laná zatiaľ zmizli, čo nám náš zostup trocha skomplikovalo no aj tak sme o 11 hod. na chate, kde nás čaká V.Dado. Balíme sa a poobede odchádzame do údolia.
Večer sa ocitáme o 4500 výškových metrov nižšie v známych ekvádorských kúpeľoch Baňos. Sírová, slaná minerálna voda tu vyteká zo svahu jednej z najčinnejších sopiek Ekvádoru - Tungurahua. Nasledujúci deň si tu liečime naše ranky z výstupov. Večer máme poradu. Naše cesty sa na pár dní rozídu, aby sme sa 19.6. v nedeľu opäť stretli v Quite. Vlado Trnka a Juraj Pekárek idú skúsiť šťastie na ďalšiu sopku menom Iliniza Norte a ja, teda Miloš Kuchárek a Vlado Dado zasa mierime do džungle Amazónskej nížiny. Popisovať túto časť výpravy tu nemá význam. Podrobne je opísaná v „Aktualitách“ v statiach z 19.6. a 20.6. V nedeľu 19.6. sa všetci živí a zdraví stretávame v Quite na izbe hotelu De Los Andes.
Našim posledným športovým cieľom je tretia najvyššia hora Severnej Ameriky - Pico de Orizaba 5700 m n.m . Je to však pár tisícok kilometrov na sever, než sa k nej dostaneme. Náš ďalší deň v Quite preto trávime v plánovaní a balení vecí na náš prelet do Guatemaly.
V utorok 21.6. odlietame na obed z Quita s medzipristátím v Kolumbii a Kostarike do Guatemaly, kde sme o siedmej hodine večer. Hneď na letisku si najímame taxík a odchádzame do mesta Antigua - jedného z najstarších a najkrajších miest Guatemaly.
Po prehliadke mesta odchádzame smerom na sever do Guatemalskej vysočiny. Jazero Lago de Atitlán je údajne jedným z najkrásnejších jazier sveta. Vzniklo zrútením vrcholu sopky a okolo neho sa nachádzajú ďalšie tri vrcholy sopiek.
Guatemalský Tikal je najznámejším a najpôsobivejším archeologickým Mayským náleziskom. Z džungle sa tu strmo týčia pyramídy. Po vetvách starých stromov skáču opice a farební papagáji prelietavajú sem a tam. Tikal sa odlišuje od iných Mayských pamiatok, lebo sa nachádza priamo v dažďovom pralese. Počuté zvuky a vône pralesa prispievajú k úžasnej atmosfére, ktoré žiadne bežne dostupné nálezisko neponúka.
Cez Guatemalsko-Mexickú hranicu sa dostávame domorodou loďkou cez rieku menom Usumacinta veľkosti nášho Dunaja dňa 26.6. Problém je zohnať colníkov, ktorí by nám dali do pasu razítka. Nakoniec sme zohnali nejaké ženy. Rýchlo sa prezliekajú do uniforiem. Asi sme ich vyrušili z prípravy nedeľného obeda. Sú poriadne naštvané a tak nám chvíľu trvá, kým sa dostaneme na mexickú stranu hranice.
V pondelok 27.6. navštevujeme archeologickú lokalitu Palenque, ktorá leží v hustej džungli neďaleko Guatemalských hraníc. Lokalita sa nachádza rovnomennom Národnom parku a je úzko spätá so stratenými Mayskými mestami v Guatemale. Oproti Tikalu je Palenque viac svetské. Okrem chrámových stavieb je tu aj obytný palác s podzemnými chodbami, hrobky, ihrisko na indiánsku hru Pelota a iné stavby.
Nasledujúce dni mierime k najvyššej k najvyššej hore Mexika k Pico de Orizaba. Navštevujeme mesto San Cristóbal s najhlbším kaňonom sveta - Sumidero. V meste Puerto Escondido sa dostávame na pláže Tichého oceána a v Oaxace obdivujeme Zapotécke a Mixtécke pamiatky Monte Albánu a Mitly.
2.7. sa cez mesto Puebla dostávame do dedinky Tlachichuca pod Pico de Orizaba a nasledujúci deň už šliapeme na chatu do nadmorskej výšky 4260 m. 860 výškových metrov prekonávame miernym tempom za 3 hodiny. Cesta vedie pekným borovicovým lesom, ktorý postupne prechádza v horské lúky.
V pondelok 4.7. vstávame o druhej hodine ráno. Je však hustá hmla a mrholí, takže do výstupu sa púšťame až o štvrtej hodine. Prvých tisíc výškových metrov premáham silnejúce bolesti na pľúcach a šliapem vedno s Jurajom Pekárkom a Vladom Trnkom. No pri ľadovci sa to už nedá vydržať a posledných 500 výškových metrov pod vrcholom výstup vzdávam a vraciam sa späť na chatu. Dvaja kolegovia si zatiaľ obúvajú mačky a strmým ľadovcovým svahom pokračujú k vrcholu, kde sú okolo obeda. O tretej hodine poobede sa stretávame na chate a večer sme už spolu s Vladom Dadom v hoteli v Tlachichuce. Sme radi, že expedícia vystúpila na všetky plánované vrcholy a dokonca sme zdolali jednu štvortisícovku naviac. Len ma mrzí, že som pri výstupe na Pico de Orizaba dostal horskú chorobu so začínajúcim edémom pľúc ako následok nachladnutia zo silno pustenej klimatizácie pri nočnej ceste autobusom.
Ďalšie dni sa expedícia presúva do Mexiko City. Posledné dni trávime prehliadkami a návštevami pamätihodností mesta. Pozreli sme si Aztécku pamiatku - Teotihuacan, pútnickú baziliku Guadalupe, Aztécke plávajúce záhrady a futbalový štadión, kde sa 2x hrali majstrovstvá sveta. Navštevujeme aj najväčšie antropologické múzeum sveta so zbierkami indiánskych kultúr. V piatok 8.7. odlietame z hlavného mesta Mexika a do Viedne prilietame nasledujúci deň na obed.
Celková bilancia výstupov:
| Imbabura 4621 m n.m - |
Miloš Kuchárek
Juraj Pekárek
Vlado Trnka
|
| Corazón 4786 m n.m - |
Miloš Kuchárek
Juraj Pekárek
Vlado Trnka
|
| Cotopaxi 5897 m n. m - |
Miloš Kuchárek
Juraj Pekárek
Vlado Trnka
|
| Chimborazo /Veintimilla/ 6267 m n. m - |
Miloš Kuchárek
Juraj Pekárek
Vlado Trnka
|
| Pico de Orizaba 5700 m n. m - |
Juraj Pekárek
Vlado Trnka |
Vlado Dado mal behom expedície zdravotné problémy,ktoré mu na začiatku znemožnili dobrú aklimatizáciu a tým aj všetko jeho ďalšie pôsobenie aj na vyšších kopcoch.
Miloš Kuchárek
V Malackách,18.7.2005
|
|
